Popis prvých letov okuliarmi na nočné videnie z cyklu Príbehy leteckých záchranárov spod Vysokých Tatier LZZS ATE Poprad. Autor Pavol Svetoň.

Meteorológovia na 24. februára 2008 predpovedali pekné, teplé slnečné počasie. V Tatranskej Lomnici si 46- ročný Roman R. nachystal do batoha fotoaparáty, trochu potravín, pribalil mobilný telefón, baterku, na plecia si vyložil lyže a vybral sa na Slavkovský štít. Pekné počasie sľubovalo neopakovateľné zábery tatranských štítov a možno, pomyslel si, ak vydrží, stihne neobyčajný západ slnka.

Prudká bolesť

Všetko vyšlo tak ako si naplánoval. A keď bol s fotografovaním hotový, zbalil sa a od Slavkovského nosa začal zostupovať pešo južným centrálnym žľabom na Sennú kopu. Pomaly schádzal. Bolo teplo. Nohy sa zabárali do mäkkého snehu. Slnko sa pomaly skrývalo za mohutný masív Gerlachu. Nižšie, kde už nebol taký strmý svah, si pripol lyže.
Urobil niekoľko obratov, tešil sa, že zbehne rýchlo dole, na magistrálu. Tam už bude skoro ako doma. Urobil obrat doprava ešte jeden doľava a… Lyža v mäkkom snehu o čosi zachytila, skryla sa pod takmer neviditeľný konár kosodreviny. Ani sa nenazdal a bol na zemi. Noha sa mu zvrtla, pocítil prudkú bolesť. Vedel, že je zle. Ledva sa vyhrabal zo snehu.
Posadil sa, rukou opáčil boľavú nohu a zrakom fľochol po rýchlo skrývajúcom sa slnku. „Ešte že mám mobilný telefón“, pomyslel si. „Keby som ho nemal, kto vie ako sa dostanem dole. Kto vie či nie je vybitý. No akurát. To by bol gól“.

Kamaráti zo spolku

Nebol. Bol členom horolezeckého spolku JAMES. Mohol sa pohybovať vo vysokohorskom teréne mimo značkovaných turistických trás. „Zavolám „horskáčov“, pomyslel si v prvom momente. „No to by asi nebolo celkom dobré. Začnú mudrovať, že treba zaplatiť za záchrannú akciu, kto vie kedy prídu, ako dlho im to bude trvať. Dobre sa tu namrznem. A čo keby som zavolal priateľa. Azda mi pomôže, príde aj kamarátmi. To bude asi najlepšie“.
Vytočil telefónne číslo. „Môžeš prísť?“, opýtal sa, keď mu vyložil celú situáciu v ktorej sa ocitol. „Môžem, ale asi by bolo najlepšie, keby sme zavolali Leteckú…“, navrhol. „Vieš čo? Skúsim zavolať Vila Kysela, robí tam dispečera. Veď vieš, ten chlapec z horskej…, ktorý sa ťažko zranil v kameňolome v Kotline, keď tam Horská služba nacvičovala transporty zo skaly“.

Volanie o pomoc

Zavolal. Zhodou okolností mal Vilo Kyslela službu. Stmievalo sa. Posádka vrtuľníka, pilot Viliam Krivák, lekár Marek Rigda a záchranár Milan Penxa, bola ešte na letisku. Dostala krátku informáciu o situácii, telefónne číslo lyžiara.

Letíme proti noci

Bolo vynikajúce počasie. Takmer bezvetrie, dobrá viditeľnosť, Skoro ideálne podmienky na let s nočným videním. Pilot sa rýchlo rozhodol: „Letíme!“. Bolo 19:25 hod.
Vrtuľník si to najprv namieril do širokého žľabu padajúceho v prostriedku južnej steny Slavkovského štítu. Posádka lyžiara nevidela. Stroj chvíľu krúžil a potom sa pilot rozhodol zaletieť ku Hrebienku. Otočil sa a ponad chodník magistrály postupoval k miestu nehody. Roman Rybanský rozsvietil baterku. Svetlo sa rozblikalo. V druhej ruke držal telefón a komunikoval s posádkou. Nočné okuliare, ktoré mal pilot pripevnené na prilbe boli pripravené upozorniť ho na každý neobyčajný svetelný bod. Stroj preskočil Sennú kopu. Vtedy sa v zelenom obzore vynorilo blikajúce svetlo baterky.

Vzorový zásah

Vrtuľník sa pomaly priblížil nad lyžiara. Sneh bol kompaktný. Vrtule, ktoré ho obyčajne rozvíria do nepreniknuteľnej bielej steny, s ním teraz takmer nepohli. Milan Penxa začal pomaly spúšťať k lyžiarovi lekára Mareka Rigdu. Išlo to hladko. Nič mimoriadne sa nestalo. Keď sa Marek dotkol zeme, vedel, že táto záchranná akcia sa skončí veľmi dobre. Krátka komunikácia s pilotom. Kým Marek nabalí lyžiara a pripraví ho na transport, sadne so strojom na Hrebienku. Tma sa už pomaly dala krájať, keď sa opäť zdvihol do vzduchu. Ostatné už bola normálna záchranárska rutina. Pilot zavesil Agustu nad bielym svahom, Milan spustil dole tenučké lanko, Marek zacvakol seba i lyžiara do karabíny. Ešte niekoľko minút, niekoľko nevyhnutných manévrov, ktoré má posádka v malíčku a vrtuľník mieri do popradskej nemocnice. Pristáva tam o 20:45 hod.

Prvá nočná akcia s navijákom

Krátka, rýchla, bezproblémová záchranná akcia. Ak by ju robili horskí záchranári po zemi, trvala by niekoľko hodín. Letecká trvala sotva trištvrte hodinu. Bola to vo vysokohorskom teréne prvá technická záchranná akcia, s použitím navijaka, v histórii slovenského letectva.
Prvú nočnú technickú záchrannú akciu s okuliarmi na nočné videnie v stredisku Banská Bystrica urobila 30. 3. 2008 po 19:00 hod. posádka vrtuľníka Leteckej záchrannej zdravotnej služby ATE – pilot Jozef Piter – Bučko, lekárka Iveta Križalkovičová a záchranár Milan Penxa.

Ďalší zásah

Vodič snežného skútra, v lyžiarskom areáli na kremnickej Skalke narazil do stromu. Spolujazdkyňa – 21 ročná Katarína S. z Bojníc si nárazom o strom poranila hrudník, chrbticu a končatiny. Havária sa stala v neprístupnom lesnom teréne. Pilot Jozef Piter – Bučko vrtuľníka s pomocou špeciálnych okuliarov na nočné videnie našiel miesto nehody. Záchranár Milan Penxa s pomocou palubného navijaka a lana vysadil do veľmi úzkeho lesného zárezu lekárku Ivetu Križalkovičovu, ktorá zranenej poskytla prvú pomoc. Vrtuľníkom bola prevezená na ošetrenie do Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici.
Bola to veľmi ťažká a veľmi náročná záchranná akcia, ktorá, zásluhou posádky a rýchlej pomoci vrtuľníkom, sa uskutočnila vo veľmi krátkom čase a v rozhodujúcej miere skrátila utrpenie ťažko zranenej žene.

Fotogaléria

Nočné videnie - pilot, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATEPred nočným letom, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATENočné videnie bez okuliarov, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATENočné videnie s okuliarmi, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATENočný let T. Loesch, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATEOkuliare na nočné videnie, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATEPilot nočné okuliare, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATENočné okuliare, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATEPo nočnom lete, foto: Pavol Svetoň, LZZS ATE

Autor fotografií: Pavol Svetoň


Pridaj komentár